Pastiersky chodník hudby Karpát

Karpaty majú mnoho tvárí a jednou z nich je pastierska kultúra. Okrem podstaty pastierstva, ktorou je putovanie so stádami zvierat, táto forma hospodárenia a životný štýl vytvorili mnoho veľmi zaujímavých hudobných foriem. Niektoré z nich majú svoj zdroj v hospodárskych činnostiach (hlasové a inštrumentálne signály, zvončeky, volania, hudba, ktorá mala upokojiť ovce) a iné sú vyjadrením špecifickej pastierskej kultúry, ktorej základom bolo kedysi dlhé prebývanie mimo domu a prispôsobovanie sa ročným obdobiam, zmenám počasia a obdobia, ako aj mnoho kultúrnych archaizmov, ktoré ostali po veľmi dávnych tradíciách, zvykoch a rituáloch.

Pohraničie južného Malopoľska a Prešovského kraja je skutočným bohatstvom pastierskej kultúry a pohraničia nielen toho štátneho, ale aj regiónov Karpát. Na tomto území sa miešajú vplyvy pochádzajúce z Východných Karpát s kultúrou územia Západných Karpát a okrem toho sa na seba navrstvujú bohaté tradície takých mikroregiónov ako: Sądecko, Spiš a Šariš.

Karpatské tradičné inštrumentárium

Územie Karpát nebolo iba územím, cez ktoré prechádzali kupci, vojská a ďalší majitelia zeme. Je to aj svet pastierov a roľníkov, putovných bylinkárov, umelcov a slobodných ľudí nachádzajúcich úkryt v nepreniknuteľných lesoch a horách. Jedným zo spôsobov na prežitie bolo pestovanie tradičných obradov úzko spojených s cyklom ročných období a prírodnými javmi. Inštrumenty vytvorené v Karpatoch patria k veľmi špecifickým a v niekoľkých prípadoch k svetovo výnimočným.

V slobodných pastierskych zoskupeniach rozosiatych v masíve starej sopky s názvom Poľana? v centrálnom Slovensku, kam pred mongolskými nájazdmi utekali ľudia protiviaci sa nevôli a poníženiu, sa narodila jedna z najoriginálnejších fláut na svete – detvianska fujara – ktorá meria viac ako 2 m. Je to hudobný nástroj používaný na individuálnu hudobnú prax, ktorá je blízka meditácii zvuku. Fujara bola zapísaná do zoznamu Svetového kultúrneho dedičstva UNESCO a sprevádzajúce ju hudobné čaro patrí k výnimočným a môže byť porovnateľné s flautami shakuhachi z Japonska alebo bansuri z Indie. Na tých istých územiach, a taktiež na východnom Slovensku sa vytvárajú zaujímavé flauty bez otvorov nazývané koncovky. K najvzácnejším hudobným nástrojom Karpát patrí gajdica z hôr medzi Levočou a Sabinovom. Pozornosť v Karpatoch priťahujú aj trúby a signálne hudobné nástroje: rohy, trombity, likavky a fajkovo ukončené rumunské pastierske trúby bucum, ktoré nie sú o nič populárnejšie ako alpské trúby alphorn. Niektoré z týchto trúb ako napr. huculské trembity výrazne presahujú dĺžku 3 metrov! K bohato zdobeným a neobyčajne ceneným patria karpatské dudy a gajdy. Unikátny charakter majú medzi nimi sliezske gajdy a żywiecké dudy, ako aj ich modifikované formy.

Karpaty sú aj oblasťou prílivu hudobných nástrojov, ktoré si tu našli svoje miesto a boli začlenené do tradičného inštrumentária. Spomedzi nich je potrebné uviesť veľké cimbaly s desiatkami kovových strún (prišli do Európy z Perzie) a malé, ale neobyčajne zvučné drumble – veľmi charakteristický nástroj z polostrova Dekan privezený Rómami. Ak k tomu pridáme pastierske techniky spevu, slovenské piesne trávnice a mnoho charakteristických hudobných nástrojov ako slovenské drevené rapkáče, biče a techniky hry na listoch a obilných steblách, vtedy získame skutočnú, originálnu oblasť s kultúrnym a umeleckým bohatstvom, ktorý sa môže rovnať iným výnimočným regiónom Európy.

Vokálne skladby na pastierskom chodníku hudby Karpát

• Ja som bača – 3.41  (vyk. Michal Smetanka)

• Pomaly ovečky  – 7.34 (vyk. Michal Smetanka)

• Zelena jabloň červeni jablka zrodila (Skupinové vykonanie archaickej piesne)

   

  Prototyp tejto piesne bol zaregistrovaný v roku 1935 v dedine Volosjanka a je príkladom starých rusínskych vplyvov v tradičnej hudbe regiónu. Je to aj dokonalý príklad na zvukové lovy a pestovanie tradície v súčasnosti: nahrávka bola vykonaná počas slovensko-poľských tvorivých dielní uskutočňujúcich sa v rámci projektu Tajomné píšťaly Karpát v Malom Lipníku nad Popradom 18-20. XI.2011 r.

   

  Inštrumentálne skladby na pastierskom chodníku hudby Karpát

   

  K najvzácnejším karpatským hudobným nástrojom patria slovenské koncovky a píšťaly,  ako aj archaický hudobný nástroj nazývaný gajdica. Veľkú zbierku týchto a mnohých iných nástrojov zhromaždil Dr. Michal Smetanka vo svojom Múzeu karpatských hudobných nástrojov v obci Brutovce pri Levoči.

   

  O tom, odkiaľ pochádza gajdica

  Na území symbolicky vyhradenom Levočou, Krivanmi a Sabinovom leží krajina pastierov a kultúry bačov, ktorej začiatky siahajú do čias príchodu prvých vĺn nomádskych pastierov z južných častí Karpatského oblúku. Naivne idylický obraz života na holiach tesne obopína skutočná história prastarého, prirodzeného kalendára starých rituálnych tancov, magických rituálov, individuálnej hudobnej techniky a organickej blízkosti s prírodou. Bača tu nikdy nebo žoviálnym starším pánom s trochu zakriveným klobúkom a nemal absolútne nič spoločné s obrazom aký si v súčasnosti vynášame zo zakopanských Krupówiek. Bača bol výrazne dôležitejšou osobu a bol zodpovedný za blahobyt zvereného mu stáda, život ľudí a udržanie harmónie s prírodou. Bol organizátorom, sudcom, spevákom, čarodejníkom a lekárom, ale aj človekom zodpovedným za plynulosť tradície. V časoch, v ktorých ľudia žili v skutočnej symbióze s prírodou, práve jej vzory a inšpirácie z nej plynúce formovali kultúru a udržiavali ľudí pri živote. V regióne medzi pásmom Minčola a chrbtami Levočských vrchov, v ústí Torysy sa objavil svetovo unikátny bačovský hudobný nástroj – gajdica.

  História tohto neobyčajného hudobného nástroja známa v súčasnej dobe je úzko spätá s postavou legendárneho majstra gajdice – Andreja Mizeráka (1899 – 1979). Majster Andrej Mizerák býval v malej dedinke Lúčka Potoky v regióne Sabinova. Vo svete muzikológie bola gajdica objavená až v 60-tych rokoch XX. storočia a žiaden iný hudobný nástroj nebol tak dlho schovaný v pozadí a ukrytý pred záujmom etnografov. Andrej (Ondov) Mizerák rozprával, že gajdicu uvidel a počul po prvýkrát u svojho uja (brata matky) a u putovného pastiera, baču a čarodejníka – akéhosi Semana. Keď bol ešte dieťaťom bolo mu povedané, že bačovia hrajú na gajdiciach pri obradných tancoch junákov počas pastierskych sviatkov, z ktorých najdôležitejších je: sv. Gala, jak išli ovečky s košara... O tom, že sa gajdice objavili v Karpatoch, nie je nič iné známe.

  Gajdice popularizovali učni Andreja Mizeráka a medzi nimi Alexander Gernat so synmi, ktorý vykonal dvojitú gajdicu. Tým, že bola gajdica začlenená do repertoáru folklórnych skupín, bolo potrebné prispôsobiť tento inštrument k skupinovému hraniu spolu s nástrojmi vyrobenými fabricky, s ustálenými a nezmenenými hudobnými parametrami. Starý spôsob hry na gajdici pomaly zanikal a neostalo z neho veľa. Okrem informácie, že pôvodný modus bol veľmi podobný k lydickému modusu! Hra Andreja Mizeráka bola plná plačlivých, smutných tónov realizovaných prostredníctvom maniery plnej glissanda a vďaka majstrovskému operovaniu so silou vdychovaného vzduchu. Gajdica mala a má svojich fanúšikov medzi vedcami a skúmateľmi tradičnej kultúry, boli medzi nimi Dr. Milan Kondrač, Dr. František Matúš alebo zástupca najmladšieho klanu gajdičiarov Dr. Michal Smetanka.

  Gajdica pozostáva z troch prvkov: z pískadla vyrobeného z mladého výhonku čiernej bazy (môže to byť tŕstie alebo husie pero), drevenej píšťaly s dĺžkou 23 cm, ktorá má 6 hmatových otvorov na hornej strane a jeden dodatočný zospodu. Najcharakteristickejším prvkom gajdice je jej tretia časť, čiže roh vykonaný z kravského rohu. V dávnych časoch to bol veľký roh sivého vola, v súčasnosti sa používajú menšie rohy kráv s celkovou dĺžku cca 25 cm. Na výrobu píšťaly pripomínajúcej jednoduchú flautu používal majster Mizerák drevo z kaliny, klonu, ale aj čiernej bazy. Gajdica je v muzikologických kategóriách jednoduchým klarinetom s veľkou silou zvuku, ktorá charakterom a mocou pripomína dudy a gajdy.

  MS na základe slovenských vydaní: Andrej Mizerák a jeho gajdica, R.S. média Prešov, 2008 a: Naše tradične BAČOVSTVO, Ján Lazorik, MVO Ľudia a voda, Košice 1997

   

  Múzeum ľudových hudobných nástrojov v Brutovciach a dielňa v blízkosti Levoče

  Z Levoče sa oplatí vybrať na malý výlet na Levočské planiny a do neobyčajne zaujímavého múzea s ľudovými hudobnými nástrojmi v dedine Brutovce. Z mesta je potrebné ísť cestou na východ smerom na Spišské Podhradie, ale hneď po prekonaní strmého podjazdu na hore nad Levočou a za zákrutou je potrebné zísť na bočnú asfaltovú cestu vedúcu do dediny Uloža a ďalej cez Vyšné a Nižné Repaše a okolie dediny Oľšavica do dediny Brutovce. Brutovce sa na mapách a v písomných spomienkach objavili okolo roku 1319. Trasa je veľmi krajinne bohatá a počas dobrého počasia sa z mnohých miest rozprestiera fantastický výhľad. V dedine Brutovce je potrebné odbočiť z hlavnej cesty smerom k bielemu, gotickému kostolu (datovaný na XIV. storočie) a veľmi strmým zjazdom prísť k zoskupeniu drevených a tradične murovaných domov postavených na južnom svahu pohoria siahajúceho do výšky 919 m n. m. Sme už  niekoľko krokov od Múzea nachádzajúceho sa na adrese Brutovce 104 (mobil: 0907 931 192, e-mailová adresa: michal.smetanka@gmail.com, www.smetankovo.sk).

  Autorom a hospodárom múzea je Dr. Michal Smetanka: bádateľ, výrobca tradičných hudobných nástrojov, zberateľ a znalca tradičnej hudby. Pre potreby neobyčajnej expozície vymedzil tradičný drevený dom, v ktorom zachoval interiér: vysoké postele a iný starý nábytok, obrazy svätých, kachľovú pec a kuchyňu a mnoho iných maličkostí a predmetov z každodenného života. Múzeum pozostáva z dvoch tradičných miestností: kuchyne čiastočne zmenenej na dielňu, kde opravuje a vyrába hudobné nástroje a veľkej izby s príslušnou zbierkou. Stovky malých, stredných a veľkých hudobných nástrojov a hudobných doplnkov, prvky pastierskych krojov, fotografií a vydaní visí, leží a stojí na kope, ktorú je na začiatku veľmi ťažké poňať. Pri veľmi starých hudobných nástrojoch (sú medzi nimi predmety pochádzajúce z archeologických vykopávok) si je možné pozrieť aj tie z posledných rokov. Vedľa hlavnej zbierky karpatských hudobných nástrojov rozoznáme veľa úžasných konštrukcií z Ázie a Kaukazu, obľúbeného regiónu hospodára (okrem Karpát, samozrejme)! Je to ten typ zbierky, ktorá v rukách sprievodcu ožíva. Michal Smetanka hrá na každom z nich, farebne a s dôvtipom o mnohých rozpráva a na koniec úžasným spôsobom predstavuje pastierske piesne. Múzeum vzniklo z rýchlo rastúcej zbierky muzikológa-bádateľa, ale aj aktívneho hudobníka a výrobcu hudobných nástrojov. Je to dielo človeka, ktorého je možné stretnúť na jarmokoch ľudového remesla, oblečeného do pastierskeho kroja, predstavujúceho uvítacie pesničky a hrajúceho na svojich obľúbených koncovkách a gajdiciach, ale aj v prednáškových sálach univerzity a v úradoch počas školení pre Rómov.

  Zbierka hudobných nástrojov a nápad so živým múzeom bol docenený slovenským Ministerstvom kultúry a má formálny štatút potvrdený príslušným dokumentom. Záujemcovia sa môžu pozrieť na internetovú stránku Michala Smetanku a jeho múzea: www.smetankovo.sk

  Iným zaujímavým miestom spojeným s pôsobnosťou Dr. Michala Smetanku a jeho priateľa, Ing. Pavola Urdu, je v mnohých kruhoch známa dielňa v Spišskom Hrhove nachádzajúca sa niekoľko kilometrov od Levoče pri ceste do Spišského Podhradia. Dielňa je zaujímavou iniciatívou, ktorej hlavnou myšlienkou je vytvoriť miesto, kde sa budú mladí ľudia môcť priučiť tradičnému remeslu. Treba zdôrazniť, že zámerom mnoho rokov realizovaného nápadu nie je iba reštaurácia hynúceho remesla, ale aj získanie konkrétnych schopností a práce vykonávanej na vlastný účet, čo v situácii východného Slovenska má sociálny rozmer. Vďaka dielni Smetanky, Urdy a ich spolupracovníkov z miestnej samosprávy sa v Spišskom Hrhove oplatí pozrieť si nielen ruiny rímskeho, kamenného mostu, ale aj najväčšiu na svete flautu vyrobenú tandemom Smetanka / Urda a postavenú pred sídlom Obecného úradu, a taktiež spomínanú tradičnú dielňu.

   

  Dr. Michal Smetanka je stálym spolupracovníkom krakovského hudobného projektu Magické Karpaty (známeho a mnoho rokov ceneného v USA a západnej Európe ako The Magic Carpathians). Spoločné koncerty, dielne uskutočňované v súkromných strediskách, a taktiež v sálach Etnografického múzea v Krakove, vydania CD nosičov a stála výmena hudobných nástrojov a publikácií predstavujú súčasnú realizáciu starých chodníkov spájajúcich región Levoče so Starým Sączom a juhom Poľska.

   

  Rôznofarebná hudba s mnoho kultúrnej tradície Sądecka

  Sądecko sa do roku 1939 charakterizovalo mnoho národnosťou a mnoho kultúrnosťou. Vedľa seba tu žili rôzne etnické skupiny: Poliaci (výrazne regionálne diferencovaní), Rusíni (Lemkovia), Nemci, Židia, Rómovia a v samotnom Starom a Novom Sączy bývali aj Slováci, Česi a Rakúšania, prebývali tu aj Maďari. Stále a mnohoraké väzby (obchod, vzdelanie a školy) spájali okrem toho Sądecko so Slovenskom. V neďalekom Krakove sa usídlili obyvatelia z Bulharska a okrem toho tam neustále pracovali umelci z Talianska, prítomní aj v Starom Sączy. V komunite približne 6 tisíc ľudí Starého Sącza žilo niekoľko sto Židov, ale už v Novom Sączy v roku 1931  ich bývalo viac ako 6 tisíc a okolité dediny a predmestie Starého a Nového Sącza obývalo takmer tisíc Haličských Nemcov. Rusínov bola oveľa viac (po II. svetovej vojne vycestovalo do ZSSR približne 70 tisíc a zvyšní boli vyvezení v rámci akcie „Visla“ v roku 1947) a obývali dediny na tzv. Lemkovskej zemi (Łemkowszczyźnie) rozprestierajúcej sa od východu a juhu do Łabowej v doline Kamienici a Wierchomli v doline rieky Poprad. Vypuknutie II. svetovej vojny, hitlerovská okupácia a vojnové udalosti na poľských zemiach pretrhli vzájomné vzťahy a spolužitie týchto národností vytŕhajúc ich zo Sądeckej zeme, na ktorej bývali od stáročí. Skutočný kolorit každodenného života a bohatstva obrovských jarmokov nie je možné teda pochopiť bez odvolania sa do tejto rôznorodosti charakteristickej pre Karpaty.

   (citát pochádza z textu Jana Rzońcy umiestneného v Materiáloch zo sympózia mnoho kultúrnosti na Sądecku, ktoré sa uskutočnilo 25.-27. novembra 2010 z iniciatívy Okresného múzea v Novom  Sączy)